Retro: Perfect Blue

Maroš Brojo – 2011-06-09

Perfect Blue: Mima

Premiéra 28. februára 1998
Formát Film
Réžia Satoshi Kon
Japonský názov パーフェクトブルー
Štúdio Madhouse

Narúšanie diváckych očakávaní a filmových konvencii v oblasti strihu a šablóny spojenej s anime je to, vďaka čomu si Satoshiho Kona prvý raz vo svete všimli i diváci mimo Japonska. Kon už vo svojom prvom filme využíva postmoderný postup - vysmievanie sa konvenciám žánru i oblasti kinematografie v ktorej sám pôsobí alebo šikovné "klamanie" a zahrávanie sa s očakávaním diváka (hneď v úvodnej scéne filmu nás zaskočia postavičky nápadne podobné Power Rangers, no nakoniec vysvitne, že ide iba o divadelnú kreáciu). Zároveň ale miestami priam šokujúco a úderne upozorňuje na nebezpečenstvo spojené s modernou spoločnosťou plnou pretvárky a falošných identít. Stále menej sme my sami zodpovední za svoje ja, poddávame sa očakávaniu druhých.

Prvý celovečerný film Satoshiho Kona Perfect Blue (1998) sa odohráva na rozdiel od väčšiny anime v realisticky stvárnenej prítomnosti. V reálnom svete bežných ľudí, v Tokiu. Hlavná hrdinka filmu Mima pôsobí už dva a pol roka ako speváčka skupiny CHAM. Táto skupina je umelou komerčnou formáciou (girl band). Ich publikom sú iba muži a vyzývavo oblečené dievčatá pred nimi pri šialených ováciiách spievajú o láske a priebojnosti v oblasti vzťahov. Na poslednom koncerte Mima svojim fanúšikom oznamuje, že s kariérou popového idolu končí, aby mohla znova začať ako herečka. Jej skalnému fanúšikovi Me-Maniovi (spojenie slov Mima a mánia) sa rúca svet, pretože zisťuje, že jeho idol sa púšťa cestou, o ktorej on pochybuje, že je tou správnou.

"Pravá Mima" by niečo také nikdy neurobila. Hlavná hrdinka sa snaží presadiť na poli filmu účinkovaním v seriáli Double Bind, nápadne pripomínajúcom Mlčanie jahniat. Sama si však nie je istá správnosťou svojho konania a na dôvažok sú jej pochybnosti ešte umocnené tlakom zo strany jej fanúšikov z čias pôsobenia v skupine. Aby urýchlila kariérny vzostup, uchyľuje sa k nakrúteniu scény znásilnenia a nafoteniu erotických fotografii do magazínu. Doma sa jej v zrkadle začína prihovárať jej verejné alter-ego, prezlečené do ružového úboru, ktorý patrí k vystúpeniam v skupine. Obviňuje ju z neautentickosti a nesprávneho konania. Váhajúca Mima sa začína zamotávať do nepríjemných udalostí. V jej okolí umierajú ľudia zodpovední za smerovanie jej kariéry. Jej zmätenie sa stupňuje, čo sa prejavuje nie len jej psychickým rozpoložením, ale i stratou orientácie v čase a priestore. Až nakoniec pochybuje o tom, kto je vlastne tá „pravá Mima“ a musí unikať pred sebou samou, svojim alter-egom, ktoré jej reálne hrozí smrťou.

Mima je prvou zo série ženských postáv Satoshiho Kona. Ako on sám konštatuje, ženské charaktery sa ľahšie píšu. Pri mužských vidím iba ich zlé stránky. ( ...) Ak tvorím ženskú protagonistku, a pretože je opačného pohlavia, nič o nej neviem, môžem na ňu preniesť svoje obsesie a rozšíriť aspekty, ktoré chcem popísať. Nech sú už ale Konove dôvody akékoľvek, je faktom, že do ženských postáv sa paradoxne dokáže vcítiť s veľkým citom napriek tomu, že je muž. Jeho ženy sú nesmierne reálne a uveriteľné. V žiadnom prípade sa neuchyľuje k diskriminácii či degenerovaniu a zjednodušovaniu ženských protagonistiek. To ale neznamená, že tieto ženy by boli silné či emancipované.

Skôr sú krehké, manipulovateľné a citlivé. I Mima je presne taká. Divák sa s ňou prvý raz stretáva na pódiu počas vystúpenia. Toto dievča sa rozhodne skoncovať s relatívne úspešnou kariérou speváčky. Jej jediné odôvodnenie je, že "obraz popovej hviezdy ju dusí." No Mima ešte nechápe, že tak ako jej verejný obraz speváčky nie je pravdivým, ani kariéra herečky jej k autenticite nepomôže. Kon už na začiatku zdôrazňuje priepastný rozdiel medzi skutočnou osobou a nevinne pôsobiacou bábikou na pódiu. Počas gýčovej popovej pesničky pravidelne prestriháva na Mimu nakupujúcu potraviny v supermarkete. Pravá Mima má rada mlieko a stará sa o svoje rybičky - kupuje im potravu, nezaujíma sa o "anjelov lásky", či šťastný vzťah tak, ako o tom spieva vo svojich piesňach. Jej rozhodnutie skúsiť kariéru herečky je snahou o únik pred predurčenou identitou, do ktorej je ako verejne známa speváčka tlačená. No ako herečka opäť iba hrá niekoho iného. V spojitosti s komentármi ku svojej osobe, ktoré si pravidelne číta na internete, postupne nadobúda pocit, že nevie kým v skutočnosti je.

Tlak spoločnosti a krehká povaha hrdinky vyúsťujú do situácie, v ktorej si je Mima až natoľko neistá svojou identitou, že sa jej hudobné alter-ego v ružovom úbore nielen vyhráža spoza zrkadla, či odrazu v okne, ale dokonca vstupuje priamo do reality. Zhmotnené pochybnosti hlavnej postavy robia konflikt ešte dramatickejším. Kon zachádza až tak ďaleko, že apelujúce alter-ego sa stáva hlavnou motiváciou a povzbudzovateľkou vraha-fanúšika mstiaceho sa najprv tvorcom seriálu a Miminym manažérom a neskôr i Mime samotnej za to, kým chce byť a za to, kým nie je. Zrkadlová Mima je stále reálnejšou osobou, voľne sa pohybujúcou po celom meste. Nie je už ničím viazaná na skutočnú hrdinku. Me-Mania sa upína na Mimine spevácke obdobie až natoľko, že ju prestáva akceptovať ako bežného človeka. Namiesto toho neprestáva veriť, že Mima je a navždy aj zostane tou nevinnou speváčkou, akú si on pamätá. Zaslepenosť skalného fanúšika prerastá až do takej miery, že už ani samotná hrdinka ho pri fyzickom strete nedokáže presvedčiť o svojej autentickosti.

Mima sa ale okrem obete svojich vlastných pochybností stáva i obeťou vo svete, v ktorom sa postupne rúca akákoľvek časová i priestorová kauzalita. Opakované prebúdzanie vo svojej izbe hneď po dokrútení scény zo seriálu alebo prelínanie seriálu samotného s realitou sú ďalšími Konovými nástrojmi na stelesnenie hrdinkinej vnútornej roztrieštenosti a dezorientácie. Mima bojuje so svojou identitou, pochybuje a hľadá svoje pravé ja, no nič jej v jej hľadaní nepomáha. Zvyšujúci sa tlak vrcholí vo vypätej scéne prenasledovania. Mima uniká ulicami Tokia pred svojou falošnou identitou, svojim alter-egom, snažiacim sa ju zabiť. To sa prechodne mení na jej tučnú manažérku natlačenú v kostýme skupiny CHAM. Ako teda Mima vyhráva boj so svojou identitou, nie je úplne jasné. Pravdepodobne nachádza samú seba, no jej manažérka svoju identitu naopak stráca. Nebezpečenstvo je zjavne dvojaké. V jednom prípade môže verejná mienka a život samotný dotlačiť človeka až na pokraj. Na miesto, kde sa pochybnosti o tom, kto skutočne sme, stávajú stále nebezpečnejšími, prechádzajú od zamýšľania sa k reálnym činom. Na druhej strane túžba po nasledovaní a podobnosti so svojim idolom, či predstavou dokonalosti môže viesť k potlačeniu až strate vlastného ja. Mima sa z tohto začarovaného kruhu vlastných pochybností predsa len dostáva. No ako varovanie za sebou zanecháva niekoľko ľudí pripravených o život.

Skresľovanie reality a jej subjektivizácia je Konovou špecialitou a v každom filme zastáva trocha inú funkciu. V snímke Perfect Blue je dezorientácia diváka (hlavne v druhej polovici) kľúčom pre pochopenie a vcítenie sa do situácie hlavnej postavy. V prvej polovici filmu je náhľad na udalosti objektívny. Kamera je skôr nezaujatým pozorovateľom situácie. S istým odstupom popisuje dianie a život hrdinky. No popri transformácii Mimy sa i odosobnený filmový náhľad mení na subjektívnejší, takmer totožný s pocitmi a vnímaním priestoru hlavnej postavy. Bežný prestrih zo scény na scénu (napríklad z nakrúcania na byt) hlavná postava vníma, nie je to teda iba filmový prostriedok, a nechápe ako sa môže v jednej chvíli ocitnúť na úplne inom mieste. V ďalšom momente je odrazu Mima iba neznámou vypočúvanou. Policajtka za nepriehľadným sklom konštatuje, že podozrivá je psychicky narušená a túži byť slávnou speváčkou. Následné pohyby kamery či prestrihy v niekoľkých podobných scénach odhaľujú, že ide opäť iba o nakrúcanie či prehrávanie seriálu Double Bind z kazety. Kon veľmi šikovne využíva špecifiká filmového média, ako napríklad zaužívaný spôsob vnímania prechodu zo scény na scénu strihom, aby zmiatol nás i svojich hrdinov a doprial nám tak nesmierne intenzívny a podnetný zážitok.

Galerie

Komentáře

Vložení komentáře